Slovenský národný socializmus Bearbeiten
Druhá taliansko-libyjská vojna Bearbeiten
| 3mnaPashkan/Übersetzungen | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Italienische Kolonialtruppen in Libyen (1930) | |||||||||
| Datum | 26. Januar 1922 bis 24. Januar 1932 | ||||||||
| Ort | Libyen | ||||||||
| Ausgang | Sieg Italiens, erstmalige vollständige Besetzung Libyens durch italienische Truppen. | ||||||||
| |||||||||
Druhá taliansko-libyjská vojna (alebo druhá líbyjsko-talianska vojna) je súhrnný názov pre dobyvačné vojny, ktoré viedlo od 26. januára 1922 do 24. januára 1932 pôvodne liberálne a neskôr fašistické Talianske kráľovstvo proti územiam, ktoré si nárokovalo ako kolónie, Tripolitánii a Kyrenaike v dnešnej Líbyi.
Desať rokov trvajúce boje sa začali za talianskej liberálnej vlády a od októbra 1922 v nich pokračovala koaličná vláda Benita Mussoliniho. Tá potom v roku 1923 rozšírila vojenské akcie na Kyrenajku. Územia severnej Afriky boli čiastočne okupované Talianskom už v rokoch 1911 až 1914, ale v priebehu prvej svetovej vojny sa z veľkej časti vymkli spod jeho kontroly. Znovudobytie severnej Tripolitánie bolo dokončené už v roku 1924, ale talianske jednotky si do roku 1930 nedokázali podmaniť Fessan na juhu. Nakoniec bolo do roku 1932 potlačené hnutie odporu šejka Omara Muchtára v Kyrenaike.
Liberálne aj fašistické kampane sledovali dva ciele: Na jednej strane dobytie všetkých nárokovaných území a na druhej strane premena Líbye na osadnícku kolóniu pre talianskych prisťahovalcov. Talianska koloniálna moc preto pristúpila k vyvlastňovaniu a po nastolení fašistickej diktatúry v polovici 20. rokov 20. storočia k systematickému vyháňaniu berberského a arabského obyvateľstva z úrodných oblastí krajiny. Niektorí historici to už vnímajú v kontexte fašistickej myšlienky dobývania nového "životného priestoru" (spazio vitale). Talianska vojna nadobúdala čoraz brutálnejšie črty a ako vojenské prostriedky v oboch sporných oblastiach používala bombardovanie oblastí, operácie s jedovatým plynom a masové popravy. Najničivejším dôsledkom bola genocída na Kyrenaike v rokoch 1929 až 1934, počas ktorej zahynula štvrtina až tretina všetkých kyrenaických obyvateľov v pochodoch smrti, deportáciách a prvých koncentračných táboroch zriadených fašistickým režimom. Celkovo padlo za obeť vojne približne 100 000 z približne 800 000 Líbyjčanov.
Vo výskume sa talianska koloniálna vojna a genocída považujú za dôkaz proti mýtu o "umiernenom" talianskom fašizme a kolonializme, ako aj za dôležitú súčasť prehistórie Habešskej vojny, ktorá sa začala v roku 1935. Diskutuje sa aj o možnej modelovej funkcii tejto líbyjskej politiky pre neskoršie národnosocialistické plány osídlenia vo východnej Európe. Chýbajúce prehodnotenie konfliktu naštrbilo diplomatické vzťahy medzi Líbyou a Talianskom na celé desaťročia. V roku 2008 sa obe krajiny nakoniec dohodli na zmluve o priateľstve, v ktorej sa Taliansko ospravedlnilo za koloniálne obdobie a zaviazalo sa k finančnej kompenzácii.
Vojna v Habeši Bearbeiten
| Vojna v Habeši | |||||||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Teil von: Italienisch-Äthiopische Kriege | |||||||||||||||||
.jpg) Truppen des faschistischen Italiens in Abessiniens Hauptstadt Addis Abeba | |||||||||||||||||
| Datum | 3. Oktober 1935 bis 27. November 1941 | ||||||||||||||||
| Ort | Abessinien (Äthiopien) | ||||||||||||||||
| Ausgang | Sieg Italiens im regulären Krieg bis 1936/37; Pattsituation im Guerillakrieg bis 1940; Niederlage Italiens im Ostafrikafeldzug bis 1941 | ||||||||||||||||
| Folgen | Italienische de jure Annexion Abessiniens | ||||||||||||||||
| |||||||||||||||||
.svg){kind=small}
Vojna v Habeši bola agresívna a dobyvačná vojna, ktorú viedlo fašistické Talianske kráľovstvo proti Habešskému cisárstvu (Etiópii) vo východnej Afrike v rozpore s medzinárodným právom. Ozbrojený konflikt, ktorý sa začal 3. októbra 1935, bol poslednou a najväčšou koloniálnou dobyvačnou kampaňou v dejinách. Zároveň to bola prvá vojna medzi suverénnymi štátmi Spoločnosti národov, ktorú viedol fašistický režim s cieľom získať nový "životný priestor" (spazio vital). Taliansko tak vyvolalo najvážnejšiu medzinárodnú krízu od konca prvej svetovej vojny.
Talianska invázia sa začala bez vyhlásenia vojny útokom: na severe z kolónie Eritrea a na juhu z talianskeho Somalilandu. Habešské sily kládli tvrdý odpor, ale nakoniec nedokázali zastaviť postup početne, technologicky a organizačne silnejšej talianskej inváznej armády. Po páde hlavného mesta Addis Abeba Taliansko 9. mája 1936 vyhlásilo koniec vojny a formálne začlenilo Habeš do novovytvorenej kolónie Talianska východná Afrika. V skutočnosti Taliani v tom čase kontrolovali len tretinu územia Habeša; boje so zvyškami cisárskej armády pokračovali až do 19. februára 1937. Habešský odboj následne viedol partizánsku vojnu, ktorá prešla do východoafrickej kampane po vstupe Talianska do druhej svetovej vojny 10. júna 1940 a skončila sa úplným víťazstvom spojeneckých habešských oslobodzovacích síl 27. novembra 1941.
Habešská vojna znamenala vo vojenských dejinách prelom novej, mimoriadne brutálnej formy vojny. Taliansko vo veľkom rozsahu použilo chemické zbrane hromadného ničenia a viedlo do tej doby najmasívnejšiu leteckú vojnu v histórii. V priebehu tejto vojny sa terčom útokov stalo aj civilné obyvateľstvo a poľné nemocnice Červeného kríža. Na talianskom okupovanom území zaviedol vicekráľ Rodolfo Graziani (1936 - 1937) vládu teroru, počas ktorej fašisti systematicky vraždili elity starého impéria. V tejto súvislosti bádatelia hovoria aj o "prvej fašistickej vyhladzovacej vojne", ktorá sa prirovnáva k počiatočnej fáze neskoršieho nemeckého okupačného teroru v Poľsku. Aj po Grazianiho odvolaní talianske okupačné sily naďalej používali chemické bojové látky na brutálne útoky proti "povstalcom". Okrem toho sa za vlády vicekráľa Amedea Savojsko-Aostského (1937-1941) rozšíril rasistický systém apartheidu. Celkovo prišlo v dôsledku talianskej invázie v rokoch 1935 až 1941 o život približne 350 000 až 760 000 Habešanov; talianske straty predstavovali približne 25 000 až 30 000 mŕtvych. Habešská vojna je tak spolu s alžírskou vojnou jedným z najkrvavejších vojenských konfliktov, aké boli kedy v Afrike zdokumentované.
Po roku 1945 sa Etiópia pokúsila zriadiť medzinárodný tribunál pre talianskych vojnových zločincov podľa vzoru norimberského a tokijského procesu, ale neuspela nielen pre odpor Talianska, ale najmä pre odpor západných spojencov. Žiadny taliansky páchateľ teda nebol nikdy stíhaný za vojnové zločiny spáchané v Etiópii. Systematické používanie otravného plynu talianska vláda oficiálne priznala až v roku 1996 a v roku 1997 sa taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro v Etiópii ospravedlnil za krivdy spôsobené v rokoch 1935 až 1941. Dnešná Etiópia si pripomína fašistickú cudziu nadvládu dvoma štátnymi sviatkami: "Dňom mučeníkov" 19. februára a "Dňom oslobodenia" 5. mája.
Kosák a kladivo Bearbeiten
Symbol dvoch nástrojov kladiva a srpu v skríženej podobe (Unicode: "☭", rusky: серп и мо́лот, serp i mólot) sa spolu s červenou hviezdou a červenou vlajkou považuje za najznámejší a najrozšírenejší symbol komunizmu, najmä variantov boľševizmu, marxizmu-leninizmu a maoizmu. V diktatúrach komunistických strán v Číne, Vietname a Laose sa srp a kladivo naďalej používajú ako stranícky symbol.
Pôvod symbolu siaha do 19. storočia, ale v komunistickej podobe, ako ho poznáme dnes, ho prvýkrát zaviedla boľševická diktatúra jednej strany pod vedením Vladimíra Lenina v roku 1918[1], najprv ako štátny symbol sovietskeho Ruska (1918-1922) a neskôr Sovietskeho zväzu (1922-1991). V sebaobraze boľševizmu znamenali skrížené nástroje jednotu robotníckej triedy (kladivo) a roľníckej triedy (srp) ako revolučný základ pre vytúženú "diktatúru proletariátu" a následnú "beztriednu spoločnosť".
Výskum totalitarizmu a extrémizmu, ako aj sociológia náboženstva považujú prekrížený srp a kladivo za politicko-náboženský symbol, ktorého postavenie a funkcia v boľševizme je porovnateľná s postavením a funkciou hákového kríža v národnom socializme a ktorý mal nahradiť tradičnú kresťanskú symboliku ruskej pravoslávnej cirkvi, proti ktorej boľševici radikálne vystúpili. Od prevzatia moci v Rusku boľševikmi v roku 1917 používali tento symbol na svojich vlajkách a znakoch mnohé ďalšie komunistické strany, organizácie a štáty, v ktorých vládli komunisti.
Dnešné spoločenské používanie tohto symbolu sa značne líši. Na jednej strane tento symbol znamená násilnú smrť miliónov ľudí na celom svete, najmä počas boľševickej diktatúry v Sovietskom zväze a maoistickej diktatúry v Číne. V dôsledku toho sa najmä v štátoch, ktoré mali historické skúsenosti s diktatúrou komunistickej strany alebo boli politicky závislé od Sovietskeho zväzu, srp a kladivo v skríženej podobe spájajú najmä s komunistickými zločinmi a totalitou. V niektorých z týchto štátov je preto používanie tohto symbolu zakázané zákonom, je trestne stíhané a považuje sa za trestný čin rovnocenný s používaním vlajky s hákovým krížom. Aj v štátoch bez komunistickej minulosti sa tento symbol často spája s ľavicovým extrémizmom. Na druhej strane sa srp a kladivo stále niekedy spájajú s utopickými ideálmi komunizmu, chápu sa ako znak nádeje a používajú sa na demonštráciách.
Samotné neskrížené kladivo a srp nepredstavujú komunistické symboly. Od roku 1919 sa tak v erbe Rakúskej republiky používa trojica kladiva, srpu a koruny, ktorá symbolizuje tri hlavné triedy krajiny: Robotníci, roľníci a buržoázia.
História Bearbeiten
Symbol skríženého srpu a kladiva sa v súčasnosti považuje za najznámejší symbol komunizmu. Pre zakladateľa modernej komunistickej ideológie Karola Marxa bol však tento symbol stále úplne neznámy. Pôvod prekríženého srpu a kladiva je nejasný, ale určite siaha do obdobia pred boľševickým prevratom v roku 1917. Kladivo bolo od 19. storočia považované za symbol robotníckeho hnutia, zatiaľ čo roľníci často používali srp ako symbol úrody. V prekríženej podobe sa tento symbol objavil na čilskej minci s jedným pesom v roku 1896[3] a približne od roku 1904 bol známy aj v Uhorsku[4]. Symbol komunizmu Štátny znak sovietskeho Ruska, prijatý za Lenina v roku 1918. Prvý štátny znak Sovietskeho zväzu (1923-1936)
Ako symbol komunizmu sa však prekrížené srp a kladivo v sovietskom Rusku začali používať až v období boľševickej diktatúry jednej strany pod vedením vodcu strany Vladimíra Iľjiča Lenina. Symbol bol prvýkrát verejne použitý 19. júla 1918 na prednej strane novej ústavy sovietskeho Ruska, za ktorú bol zodpovedný najmä ľudový komisár Anatolij Lunačarskij.Kladivo a srp sa stali aj súčasťou novej štátnej vlajky Sovietskeho zväzu, ktorej návrh schválil ešte Lenin a ktorú prijalo sovietske vedenie v Moskve v novembri 1923. Sovietsky zväz si vlajku v podstate zachoval až do svojho rozpadu v roku 1991, pričom v roku 1980 došlo len k malým zmenám tvaru srpu a kladiva a zosvetleniu červeného odtieňa.[6]
Od rozpadu východného bloku okolo roku 1990 sa používanie srpu a kladiva na celom svete prudko znížilo. V Ruskej federácii však tento symbol zažil renesanciu - odtrhol sa od svojho pôvodného ideologického významu. Napríklad vlajky so srpom a kladivom sa opäť používajú na prehliadkach ruských ozbrojených síl.Zo sovietskych čias sa tento symbol zachoval aj v štátnom znaku medzinárodne neuznaného Podnesterska[8][9].
- ↑ Mattioli: Entgrenzte Kriegsgewalt, S. 324, Fußnote 50.
- ↑ Mattioli: Entgrenzte Kriegsgewalt, S. 324, Fußnote 50.
- ↑ Mattioli: Entgrenzte Kriegsgewalt, S. 311.
- ↑ Aram Mattioli: Experimentierfeld der Gewalt. Der Abessinienkrieg und seine internationale Bedeutung 1935–1941. Zürich 2005, S. 152 f; Brian R. Sullivan: The Italian-Ethiopian War, October 1935–November 1941: Causes, Conduct, and Consequences. In: Ion A. Hamish, Elizabeth Jane Errington (Hrsg.): Great Powers and Little Wars: The Limits of Power. Westport 1993, S. 167–202, hier S. 194.